davidsk

Krásne sobotne ráno malo špeciálnu príchuť keď prvá vec ktorú som si uvedomil je nefunkčná nabíjačka na telefón. Mama mia! Nie žeby sa mi chcelo ale musel som ísť do mesta. V kútiku duše som dúfal že môj takmer vybitý telefón mi aspoň ukáže koľko je hodín. Mal som šťastie, batéria ukazovala tri percentá a dokonca som si mohol dovoliť pozrieť sa koľko je hodín. Čas ma potešil už menej. Bolo 6:50. Spachtoš môjho typu nemá rád podobné cifry na ukazovateli času, veličinu ktorú aj tak nikto neobabre, počíta sa nám všetkým rovnako aj keď každý z nás ho má pridelený inak. Trojpercentná baterka a skorý čas mi umožnili pozrieť sa na net kedy mi ide autobus do mesta. Tá informácia ma potešila ešte menej. 7:02 a potom dlho nič. V rýchlom časovom slede som riešil niekoľko dilém. Nechce sa mi vstať ale zaspím ? Mám tu čumieť do steny bez funkčného telefónu ? A kto vstane tak rýchlo aby sa stihol slušný dopraviť načas k päťdesiat metrov vzdialenej autobusovej zastávke? Informácia že ďalší autobus ide až o dve a pol hodiny neskôr ma vydesila tak, že aj keby som ju prečítal s blbého papiera, utvrdila ma v tom, že má zmysel vstať a ísť na ten autobus aj keď to bol v podstate nezmysel. V skrátenom legislatívnom konaní som sa dostal na miesto určenia a nepotreboval som na to ani podporu fašistov. Trochu divné ale je to tak. Nezmysel spočíval v tom, že som si myslel že obchodný dom je otvorený až od ôsmej. Musím sa priznať neviem od ktorej je otvorený v sobotu ale otvorené už bolo. Pri pohľade na autobusy naspäť si môj plán vyžadoval časovú optimalizáciu. To sa najlepšie optimalizuje v staničnom bufete, ktorý ma na naše pomery celkom slušne parametre a vymiká sa normálu. Nie je to ani zapľuvaná karčma a ani lesklý nóbl podnik. Originál pre neprebudeného človeka, ktorý sa sám seba pýta “že čo tu kurva robím? “ Ako každý deň, potrebujem na nakopnutie nejaké tekutiny. Zvyčajne plní túto funkciu obyčajná voda z vodovodu prípadne dopnená o citrón či pomarančový džús. Viem u každého je asi favorit pivo, no ja som v tom neporiadny a pivo si dám radšej večer. Pri pohľade na rannú osádku smädných nedočkavcov som pri svojích zásadách zaváhal. Myslím si v duchu “ak poviem, že chcem iba minerálku, tak sa totálne zhovadím pred sediacim publikom” … , trochu som sa nechal inšpirovať zákazníkom predomnou v asi mojom veku a podľa oblečenia pravdepodobne fachman staviteľ, ktorý do seba šupol rannú kávu, pardón borovičku s takou istotou, že ja na ňu potrebujem v sobotu večer aspoň desať. Nič, to nevadí. Po krátkom inšpiratívnom predstavení bol rad aj na mňa. S neistotou v duši som si objednal minerálku a ako človek ktorý rád skúša nové veci a neznáme zážitky som sa nesmelo opýtal vedúcej aké tu majú čapované pivo. Prvýkrát som sa dnes potešil. Desiatka kozel asi nenadchne nikoho, ale dvanástka Topvar ma potešila. Tak som si ju objednal. Konečne niečo čo som ešte nemal.  Sadol som si na bezpečne miesto kde sa človek z minerálkou a dvanástkou pivom môže kľudne a nerušene zobudiť. Pri pohľade na môj telefón som zdesene  zistil že batéria mi klesla o celú tretinu. Z troch na dve percenta. Čo už. V rámci maximálnej efektivity využitia času som si pozrel kedy otvárajú moje obľúbené elektro. Možno to nie je ani obľúbené, ale určite je to jediné elekro v meste čo poznám. O deviatej. Trochu neskoro. Vzhľadom na to že mi ostávalo tak 50 percent pôvodnej výdrže batérie po zobudení som si narýchlo prebehol články na nete  čo je nové. S čerstvo rozlepenými očami to nebolo nič moc, ale moja túžba po informáciách bola väčšia. Prečítal som si krátky a smutný článok o vojne na Ukrajine, kde pani z Charkova podáva stručnú a smutnú informáciu o tom ako raketa zasiahla dom, či školu s nevidomými deťmi. Smutné sú na tom dve veci. Prvá je že přeživší pod troskami si ani nedokážu privolať krikom pomoc, pretože nepočujú, že ich niekto hľadá a druhá je, že vojnu už vnímame len štatisticky cez cenu benzínu a plynu, vďaka ktorým pri myšlienkach na ich nedostatok sa s hrôzou obávame blížiacej sa zimy. Myslím si že už dávno v Európe ľudia nevedia čo je to nedostatok a nepohodlie, niekedy to bola bežná súčasť života. Sme rozmaznaný. Dnes nejeden z nás by obetoval druhého pre vlastné pohodlie. Udalosti poslednej doby nám ukazujú že máme veľké hovno – sorry za výraz ale načo byť slušný ?! Nemáme ropu, nemáme plyn, dokonca aj moderné technológie nevznikajú v Európe ale za morom. Prakticky sme závislý energeticky aj technologicky. Myslím si že za to nemôže ani “zlé” USA ani “dobré” Rusko. Môžeme si za to len my sami. Svet nám niekam utiekol a my ho nevieme nájsť. A tak v krajine za krajinou sa neriešia dôležité veci, ale najmä ideologické sračky. Tajne som dúfal, že v obchodnom dome nájdem nabíjačku na moje zahryznuté ovocie. … Zostal som sám. Dlho nepoznaný pocit bez endorfínov ktoré sa u mňa objavujú po každom rozkliknutí displeja. Zlaté to bolo detstvo kedy sme ani netušili že niečo také raz budeme mať a ku šťastiu mi stačila udica, lopta, či hokejka s pukom. Cestov do obchodného domu som sa pokochal štýlovými umeleckými grafitami v podchode. Ten pohľad poteší stále. Namiesto nepodarených podpisov, vyznania lásky a hlúpych básničiek sú tam nasprejované hrady a osobnosti histórie z okolia. Nastala vo mne chvíľka schizofrénie. Na jednej strane som bol rád, že nemám telefón , už dávno som si povedal že najkrajšie obrázky sa nefotia ale pamätajú, lenže toto moje vnútorne presvedčenie narazí na realitu vždy keď mám po ruke foťák. Takže vždy! Pričom vznikne mnoho fotiek ktoré už nikdy v živote neuvidím. Realita v obchodnom dome bola krutá. Nabíjačku ktorú som potreboval nemali. S potešením som zistil že majú aspoň všetky ostatné druhy. Dostal som sa do dlho nepoznaného pocitu, kedy som nevedel koľko je hodín. Keďže zbežným pohľadom som na stenách nenašiel žiadne hodiny, ponúkalo sa jediné riešenie pri ktorom som nemusel nikoho otravovať. Niečo si kúpiť. Je aspoň jedná výhoda keď si človek zoberie bloček. Píše  sa na ňom dátum a čas. Ten dátum by mi bol aj ukradnutý, no čas ma trochu potešil, do otvorenia Elektra ostávalo iba pol hodiny. Časový nesúlad som vyriešil v kaviarni na letnej terase vedľa obchodného domu. Všetky chlpy sa mi zježili pri myšlienke že vstúpim do kaviarne. Luxus podobných podnikov ma nikdy neoslovil. Našťastie som sa upokojil pohľadom na osadku,  ktorá sa nelíšila od osádky v staničnom bufete. Stúpa mi tlak pri sledovaní pánov a paničiek ako s citom miešajú kávu a iné nápoje. Som iný no. Neohrabaný a neporiadny. Po dlhšom čase som urobil niečo čo nemám rád. Otravoval som barmana (barmanka tam nebola) . Okrem štandardnej objednávky som si priobjednal čas. Potreboval som vedieť kedy bude deveť hodín. Alžírska káva a mineralka mi padla vhod. Keďže v staničnom bufete som porušil rannú zásadu bez alkoholu, dva centilitre koňaku na alžírskej káve mi už nerobili taký problém. Nečakane som ocenil príjemne sedačky kaviarne zmixované spoločnosťou obyčajných ľudí.  Časy od barmana ešte osem minút, ešte dve minúty ma začali trochu otravovať. Moja chyba. V obchodnom dome som si kúpil vodu aby mi nehrozila smrť od smädu a knihu o histórii Ruska. Prečítal som ich mnoho a asi ich ešte mnoho prečítam. Okrem známej tézy, že Rusko nemá hranice, alebo nevie kde má hranice, ma zaujala myšlienka, že Ruska história je pre cudzincov neznáma a nepochopená. Asi by som pridal že aj pre Rusov. Minerálka, alžírska káva a kniha ma dostali do stavu kedy mi prestalo vadiť, že telefón používam len na pridržanie strán aby som ich nemusel pridržať  v ruke. Ta krátka chvíľa bez modernej techniky v absolútnej slobode bytia sa mi začala páčiť. Keďže na potvoru je obchod v mojej dedine otvorený iba do jedenástej a mrkvu a inú zeleninu na polievku sa mi nechcelo vláčiť z mesta sa moja idylka rýchlo rozplynula. V ten krátky čas plný myšlienok a bludov mi pripomenul že už minimálne desať rokov si chcem kúpiť hodinky. No kedy si ich kúpiť ak nie v situácii keď neviem koľko je hodín . Na vlak ktorý išiel 9:27 som rezignoval. Kúpiť rýchlo kábel a utekať hneď na vlak sa prieči mojej štandardnej povahe. Jednoducho chcem kľud a keď vidím padať hviezdu, tak si okrem iného želám pokoj. Vlastne aj na Vianoce. Mikina je istá . V predajni som si našiel svoje káble, radšej som si kúpil dve. Moja konštrukčno-deštrukčná rozmanitosť mi velila neurobiť inak. Čo s časom ? Hm? No treba to vyriešiť. V spolupráci s predavačkou som si ten svoj čas našiel. Komunistické kopírky som nechcel, aj keď priznávam že v minulosti mi boli dobré. Tak som si kúpil ohryzene hnijúce jablko. Čo už. Kaviareň mi nevonia, ale technika sa mi páči trochu lepšia. Cestu späť som mal dve možnosti. Čakať ďalšiu hodinu a pol na vlak s tým, že si v mojej obci nekúpim mrkvu a spol s tým, že ju budem musieť kúpiť v meste a vláčiť ju zo sebou, alebo pôjdem taxíkom a mrkvu si kúpim vo svojej obľúbenej predajni v obci. Samozrejme taxík nebol pri obchodnom dome a matne som si pamätal, že bežne stoja pri stanici. Takže znovu príjemná prechádzka cez nádherne nasprejovaný podchod s myšlienkami na toto príjemne čudne ráno. Zase pri otázke čo tu robím, my už nevadilo že moja externá nabíjačka nechcela spolupracovať a telefón nenabila ani na tie šťastné tri percentá čo som mal ráno. Cestou boli moje myšlienky s Ukrajincami a Rusmi. Prečo je ten veľký taký nenažratý a chce aj tých menších. Bežnému Slovákovi by nenapadlo obsadiť ani Saroszpatak , či Krosno. Načo ? Prídem na trh, kúpim idem. Moje myšlienky na nevidomé deti ktoré nevedia čo za zlo sa deje a prečo nabrali na intenzite. Oni si nevedia sami pomôcť a brániť sa aspoň útekom. Bolo teplo. Čo sa stane keď bude zima ? Zradíme ich za 30 strieborných , pre vlastné pohodlie tepla? Kto môže za to že sme v Európe tak úbohý ? Rusko ? Ukrajina? USA ? … nie ani jeden – my sami ! A smutné je že nebude problém vymeniť naše teplo a pohodlnosť za nevinné obete. Nepochybujem o tom . Ak sa to skutočne stane, tak to bude smrť Európy za ktorú si budeme môcť len a len sami! Plyn bude asi viac ako hodnoty a potom v teple dopadneme na hubu! Alebo snáď nie? Pozerám sa von oknom s taxíka ktorý bežne nepoužívam a dúfam, že možno sa stane zázrak!