Po voľbách do národnej rady a vstupom Kotlebovcov do parlamentu, stúpla frekvencia debaty o Slovenskom štáte, či o jeho prezidentovi Jozefovi Tisovi na vyššie obrátky.
Sú rôzne argumenty nie len Kotlebovcov, ale aj iných prečo by sme ho mali brať na milosť, či dokonca rehabilitovať. Nikdy som celkom nepochopil ako je možné, že sa tieto názory ešte vôbec vyskytujú. Prečo sme sa s touto časťou našej minulosti ešte nedokázali zásadne vysporiadať. Častými argumentmi sú rozvoj slovenskej spoločnosti, kultúry a podobne. Ale kde sme nechali rozmer ľudský ? Tisíce židovských občanov sme „predali“, nie ! my sme dokonca zaplatili ! aby si ich Hitlerovské Nemecko vzalo pod svoju „ochranu“ do pracovných táborov, kde ich nečakalo nič iné ako smrť. Krutosť a podmienky v akých sme týchto našich občanov vyviezli za naše hranice nemá u nás obdobu. A to všetko zo súhlasom prezidenta Tisa. Jeho postoj k židom, či neskôr po potlačení Slovenského národného povstania, kedy na oplátku udeľoval Nemeckým vojakom vyznamenania, si nezaslúži v parlamente minútu ticha, či dokonca obdiv. Nie som sudca no u mňa je vrah. Vrah, ktorý si svoj trest zaslúžil. A najväčšou iróniou je, že všetko to robil s pozície nie len prezidenta, ale aj s pozície katolíckeho kňaza. Kňaza osoby ktorá by mala učiť – „on do teba kameňom, ty doňho chlebom“.
Je správne, že predseda parlamentu odmietol návrh na minútu ticha „pre všetky obete justičných vrážd a justičných omylov“ na schôdzu 18. apríla, 69. výročie obesenia Jozefa Tisa. Zahrnúť ho medzi nevinne obete justičných vrážd a omylov nie fér, voči skutočne nespravodlivo odsúdením. Jozef Tiso omylom odsúdený nebol.