Dnes je 69. výročie ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Druha svetová vojna, najväčší vojnový konflikt v dejinách, nemá svoju históriu len na bojiskách, ale aj v mimo nich.
Včera som si pozrel zo záznamu s veľkým záujmom rozhovor Štefana Hríba s pánom Tomášom Radilom v relácii Pod Lampou. Pán Tomáš Radil vyrozprával svoj príbeh, ako sa dostal do koncentračného tábora Osvienčim, keď mal ešte len štrnásť rokov. http://www.youtube.com/watch?v=Q-_2hCzTE-Q Štefan Hríb je skvelý poslucháč a pán Radil skvelý rozprávač. Jeho príbeh o deportácii, pobyte v tábore, kde dennodenne musel zápasiť o život a nakoniec s pomocou šťastia, vlastnej vôle a priateľstva sa mu podarilo prežiť pol roka až do oslobodenia tábora červenou armádou je strhujúci. Pri jeho rozprávaní mi chodil niekedy mráz po chrbte. Mal som v sebe veľké množstvo pocitov a otázok.
Neviem si to predstaviť aby som to raz mal zažiť na vlastnej koži. Neviem si predstaviť ani žeby som mal bojovať, nie to ešte sa ocitnúť na mieste ako bol Osvienčim. Dnes sme od takýchto útrap chvalabohu zatiaľ ušetrený. V hlave sa mi natisla a stále natíska otázka ako je to možné, že ľudstvo dokázalo dospieť až do takejto nízkej podoby. Ako je možne že sa ľudia vraždili priemyselným systémom? Osvienčim a ostatné koncentračne tábory, veď to boli vlastne priemyselné podniky. Podniky, ktoré vyrábali smrť! Počítať produktivitu práce, plánovať deportácie tak aby bola kapacita tábora maximálne využitá, bolo totálne scestne a choré. Kto tam ako vojak slúžil, ako to tam dokázal prevádzkovať, deň čo deň a vedome zabíjať tisíce ľudí! Veď sa to musí každému hnusiť! Čím sa ty ľudia previnili ? Len tým, že boli Židia, či iný nepriateľ vyvoleného národa ? Nie každý sa vie narodiť. Nie sme len Slováci, Maďari, Nemci či Židia, ale v prvom rade sme ľudia!
Príbeh pána Radila ma utvrdil v tom, že holokaust je najväčší zločin ľudstva. História nie je len o roku pána xy, v ktorom sa udialo to a to. História je o príbehoch, o ľuďoch, ktorý v danej dobe žili. Jeho príbeh je veľmi smutný.Osudy nevinných ľudí, vrátanie žien a detí, sa končili v plynových komorách.I keď ani cesta nebola dôstojná, ľudia vchádzali do tábora smrti bránou! a odchádzali spolu so svojimi osudmi, životmi a príbehmi komínom.
Na pamiatku obetí holokaustu – česť ich pamiatke.